Ján Francisci Rimavský - national awakener

Occasional postmark used in Močenok on the occasion of the 200th anniversary of the birth of the national awakener Ján Francisci Rimavský (1822 - 1905).

Thematic description and context:

Ján Samuel Francisci-Rimavský, vlastným menom Ján Francisci, tiež Janko Francisci, pseudonymy Janko Rimavský, Slavoľub, Vratislav Rimavský a iné (* 1. jún 1822, Hnúšťa – † 7. marec 1905, Martin) bol slovenský básnik, prozaik, prekladateľ, publicista a politik, teológ, spolupracovník Ľudovíta Štúra a predovšetkým Štefana Marka Daxnera.

Pochádzal z remeselníckej rodiny Jána Francisciho a jeho manželky Márie rodenej Chrapan. Od roku 1827 navštevoval ľudovú školu v Hnúšti, 1830 – 34 študoval na latinskej škole v Ožďanoch, 1834 – 39 na ev. lýceu v Levoči, 1839 – 43 v Bratislave. Počas štúdia v Bratislave sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, ktorý spolu so Štefanom Markom Daxnerom významne ovplyvnil Francisciho filozofické myslenie.[1] V roku 1843 zložil kandidátsku skúšku z teológie, o niečo neskôr (1845 – 47) pokračoval v štúdiu na práve v prešovskom kolégiu.

Pracoval ako námestník profesora na katedre reči a literatúry v Levoči, neskôr u podžupana Gemerskej stolice G. Fáya.

Spolu s Daxnerom a Bakulinym sa zúčastňuje liptovsko-mikulášskeho zhromaždenia.

V roku 1848 s Š. M. Daxnerom a M. Bakulinym organizoval národné gardy. Bol odsúdený do väzenia (väznený v Plešivci a v Pešti) a po prepustení sa stal kapitánom slovenského dobrovoľníckeho oddielu. Podľa samotného Francisciho bolo toto vojsko symbolom toho, že Slováci vôbec vo svete existujú, tak pred Maďarmi, ako pred „Austriou“.

Po revolúcii pracoval v Banskej Bystrici a v rokoch 1853 – 1859 pôsobil ako župný komisár v Debrecíne. V roku 1860 sa stal v Budíne radcom kráľovskej miestodržiteľskej rady. Popri superintendantovi K. Kuzmánym sa stal svetským predstaviteľom slovenských evanjelických cirkví v Uhorsku. V rokoch 1861 – 1863 bol šéfredaktorom Pešťbudínskych vedomostí. Bol predsedom dočasného výboru Matice slovenskej a po jej založení doživotným čestným podpredsedom.

V roku 1864 – 1865 bol županom Liptovskej stolice, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní bol penzionovaný, presťahoval sa do Revúcej, kde pôsobil ako hlavný dozorca vyššieho gymnázia v Revúcej.

V roku 1872 sa natrvalo presťahoval do Martina, no zostáva v ústraní od kultúrneho i spoločenského a politického diania.

V roku 1870 sa stal predsedom Kníhtlačiarskeho účastníckeho spolku v Martine, a bol ním až do roku 1898 čo dokumentuje časť seriálu Trezor.

Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

Author (source) of the description: <a href="https://sk.wikipedia.org/wiki/Hlavn%C3%A1_str%C3%A1nka" target="mimo">Wikipedia - slobodná encyklopédia</a>